Preteky organizuje Západný automobilový klub (ACO) a konajú sa na okruhu
Circuit de la Sarthe. Ten pozostáva z časti z uzavretých verejných
komunikácií a momentálne je dlhý 13,626 kilometra. Podujatie tvorí spolu
s Veľkou cenou Monaka a Indy 500 tzv. Triple Crown, ktorej jediným
držiteľom je doposiaľ Brit Graham Hill. Ten vyhral vytrvalostné preteky v
roku 1972 spolu s Francúzom Henrim Pescarolom na Matre-Simca.
"Dvadsaťštyrihodinovka" bola v rokoch 1952 až 1992 súčasťou
majstrovstiev sveta športových áut. Od roku 2012 sa koná ako súčasť
seriálu vytrvalostných pretekov WEC. Úradujúcimi víťazmi sú Švajčiar
Sebastien Buemi, Brendon Hartley z Nového Zélandu a Japonec Rjó Hirakawa
- trojica zvíťazila na Toyote.
Korene prvej edície siahajú ešte do roku 1903. Po tragických pretekoch z
Paríža do Madridu, ktoré polícia zastavila v Bordeaux, prišiel nápad s
usporiadaním uzavretého podujatia. Spomedzi sedemnástich návrhov dostal
prednosť práve ten v Le Mans. Do roku 1906 síce kompetentní nestihli
vybudovať okruh, no uzavreli vyše 100 kilometrov komunikácií. Pod
hlavičkou Veľkej ceny Francúzska vtedy triumfoval uhorský jazdec Ferenc
Szisz na Renaulte. Dvanásť kôl na 103,18 kilometrov dlhej trase v
kolíske motošportu zvládol za 12:14:07,4 hodiny. Podujatie si vyžiadalo
len jedno vážne zranenie a vyslalo signál o bezpečnosti uzavretých
pretekov. Ďalšie tri edície sa uskutočnili v rokoch 1911-1913 a po vojne
sa preteky obnovili v roku 1919.
Nápad usporiadať 24-hodinové vytrvalostné preteky prišiel v spolupráci
Georgesa Duranda, generálneho sekretára ACO a Charlesa Farouxa,
šéfredaktora La Vie Automobile. Jeho čitatelia žiadali súťaž medzi
všetkými automobilkami a Durand navrhol vytrvalostné preteky, ktoré
preveria spoľahlivosť. Zúčastnilo sa na nich 33 automobilov a preteky
nedokončili len tri.
K prvému narušeniu kontinuity podujatia prišlo v roku 1936, keď vypukli v
krajine deň pred štartom občianske nepokoje proti novozvolenej
ľavicovej vláde Leona Bluma. "Dvadsaťštyrihodinovka" sa následne
nekonala v roku 1940 v dôsledku druhej svetovej vojny a k obnoveniu
prišlo až v roku 1949. Vtedy prejavili automobilky i verejnosť väčší
záujem, čo viedlo k vybudovaniu lepšieho zázemia v dejisku.
Zaujímavosťou je, že okolie okruhu nebolo od konca vojny ešte úplne
odmínované. Edíciu v roku 1949 vyhrali Američan Luigi Chinetti s Petrom
Mitchellom-Thomsonom, Lordom Selsdonu, na Ferrari. V tomto ročníku
štartovalo na pretekoch prvýkrát auto s motorom vzadu. Konkrétne to bol
súkromný voz Renault 4CV, ktorého dvojvalec so zdvihovým objemom 745cc
skonštruovali v Československu. Preteky mali v tom čase šesť obetí na
životoch počas svojej krátkej histórie a k najfatálnejšej udalosti
podujatia a jednej z najtragickejších havárií v histórii motošportu malo
ešte len prísť.
Stalo sa to v roku 1955, keď Francúza Pierra Levegha (Mercedes)
vymrštilo po zrážke medzi divákov, vozidlo vybuchlo a zachvátil ho
požiar. Incident si vyžiadal vyše 80 životov vrátane Leveghovho, okolo
200 ľudí bolo zranených. Preteky sledovalo naživo viac ako 250.000
divákov - išlo sa v rýchlom tempe, padali rekordy a po 30 kolách mal
Brit Mike Hawthorn (Jaguar) priemernú rýchlosť 190,46 km/h. Hawthorn
išiel do boxov, pribrzdil a prešiel k pravej strane cieľovej rovinky.
Skrížil však dráhu krajanovi Lancovi Macklinovi na pomalšom
Austin-Healey. Ten musel strhnúť voz doľava, dostal šmyk a v rýchlosti
300 km/h doňho vrazil Levegh. Opustil smer jazdy a narazil do násypu,
ktorý oddeľoval dráhu od priestoru pre divákov. Predná náprava a motor
Mercedes sa v dôsledku nárazu odtrhli a leteli na tribúnu nachádzajúcu
sa oproti cieľovej rovinke a boxom. Samotný automobil dopadol tiež medzi
divákov a explodoval. Medzi ľuďmi nastal chaos. Okrem desiatok divákov,
ktorých usmrtil výbuch a následný požiar, niekoľko ďalších ušliapal v
panike dav. Preteky však pokračovali ďalej. Organizátori ich nezastavili
preto, aby diváci vo vzniknutom zmätku neznemožnili príchod sanitiek.
Vedúci tímu Mercedes-Benz po dohode s materskou firmou na prejav smútku
odvolal po záchrannej akcii z pretekov zvyšné dva vozy, ktoré v tom čase
jazdili na prvom a druhom mieste. V pretekoch nakoniec zvíťazil
Hawthorn.
Po tragédii sa sprísnili bezpečnostné pravidlá, jednou z najväčších
zmien bolo pridanie bariér a ďalších ochranných prvkov medzi okruhom a
divákmi. Dovtedy mohli fanúšikovia na mnohých miestach stáť hneď pri
vozovke. Mercedes-Benz po nešťastí odstúpil zo všetkých nasledujúcich
pretekov a na okruhy sa vrátil až v roku 1987. Švajčiarsko zakázalo
usporadúvať akékoľvek preteky automobilov na svojom území, zákaz bol
zrušený v júni 2007.
Šesťdesiate roky priniesli jednu z najväčších rivalít v automobilovom
športe. Do hry sa rozhodol vstúpiť Ford s takmer nulovými skúsenosťami s
motošportom. V tom čase dominovalo pretekom Ferrari a malo na konte
štyri triumfy za sebou s piatimi jazdcami. V troch víťazných dvojiciach
bol Belgičan Olivier Gendebien, dvakrát s Američanom Philom Hillom.
Významnými pilotmi "vzpínajúceho sa koníka" boli vtedy aj Talian Lorenzo
Bandini a Rakúšan Jochen Rindt - jediný posmrtný majster formuly 1
(1970). Ford si stanovila veľmi ambiciózny cieľ - zosadiť Maranello z
trónu. Premiéru si odbil v roku 1964 a prvé dve edície ani nedokončil. V
tretej však opanoval pódium v poradí Bruce McLaren-Chris Amon, Ken
Miles-Denny Hulme a Ronnie Bucknum-Dick Hutcherson. Ich dominancia sa
skončila až v roku 1970, keď zvíťazilo Porsche v zložení Hans Herrmann a
Richard Attwood.
V tomto roku prišlo aj k veľkej bezpečnostnej zmene ohľadom štartu
pretekov. Piloti pôvodne stáli oproti svojim autám a preteky začali
krátkym šprintom k svojmu vozu, ktorý mal vypnutý motor. Kompetentní
zaviedli štart z pevných pozícii v dôsledku incidentu z roku 1968.
Belgičan Willy Mairesse nezavrel v zhone dvere svojho Fordu GT40
dôkladne a utrhli sa počas prvého kola. Pilot vypadol z auta, utrpel
množstvo zranení a upadol do dvojtýždňovej kómy. V roku 1972 prišiel
priebežný štart, ktorý vydržal až do súčasnosti.
Trať prešla za polstoročie mnohými zmenami, významnejšie prišli v roku
1974. Modifikácia priniesla uzavreté, technickejšie sekcie v závere
okruhu, ktorý viedol po verejných komunikáciách. V tomto období prišlo
aj k štartu niekoľkých celebrít - najpozoruhodnejšia je účasť amerického
herca Paula Newmana, ktorý vyhral v roku 1979 s Porsche vo svojej
kategórii IMSA GTX a skončil celkovo druhý. Voz zdieľal s krajanom
Dickom Barbourom a Rolfom Stommelenom z Nemecka. Na podujatí štartoval v
priebehu 70-tych a 80-tych rokov päťkrát Nick Mason, bubeník a
zakladajúci člen hudobnej skupiny Pink Floyd. Zhruba v rovnakom období
zaznamenali účasť aj Mark Thatcher, syn niekdajšej britskej premiérky
Margaret, či Eddie Jordan, zakladateľ "efjednotkového" tímu Jordan.
Preteky si vyskúšal v roku 2014 aj Francúz Fabien Barthez, bývalý
futbalový brankár, majster sveta (1998), Európy (2000) a víťaz Ligy
majstrov s tímom Olympique Marseille (1992/93). Šesticu dopĺňa americký
herec Patrick Dempsey (2009, 2013-14).
Na konci 80-tych rokov oživil preteky svojím príchodom Peugeot, ktorý sa
zapojil s cieľom prekonať historický rýchlostný rekord. V roku 1988 to
dokázal s vozom WM P87, s ktorým dosiahol rýchlosť 407 km/h Roger
Dorchy. Podarilo sa mu to na päťkilometrovej rovinke Mulsanne Straight,
na ktorú pribudli počas prestavby v 90-tych rokoch šikany. V tom čase
prišiel na scénu najúspešnejší a najkonzistentnejší jazdec v histórii
dvadsaťštyrihodinovky.
Dán Tom Kristensen vyhral preteky hneď na prvý pokus, v roku 1997
triumfoval na Porsche spolu s talianskym veteránom Michelem Alboretom a
Švédom Stefanom Johanssonom. V priebehu nasledujúcich ôsmich rokov
vyhral šesťkrát (5x s Audi, 1x s Bentley). Ďalší triumf pridal v roku
2008 a záverečný deviaty v roku 2013 ako 45-ročný. Bol tak súčasťou
dominancie nemeckých motorárov - v rokoch 2006 až 2017 im ušiel len
jeden triumf (Peugeot - 2009). Zvyšných jedenásť si rozdelili Audi
(2006-2008, 2010-2014) a Porsche (2015-2017).
Predošlých päť pretekov vyhrala Toyota ako jediný továrenský tím v
najvyššej kategórii LMP1/Hypercar. V priebehu predchádzajúcich šiestich
ročníkov štartoval štyrikrát aj slovenský tím ARC Bratislava v druhej
najvyššej kategórii LMP2. Najlepší výsledok dosiahol v roku 2021, keď
obsadil vo svojej kategórii 15. miesto a 24. pozíciu celkovo. Trojicu
pretekárov tvorili majiteľ tímu Miro Konôpka spolu so synom Matejom a
britským pilotom Oliverom Webbom. Tohtoročné preteky sú 91. v poradí a
odštartujú v sobotu 10. júna o 16.00 SELČ.